Obrana alebo trénovanie Crucia?
Milý denníček,
Dneska sme mali prvú hodinu. Obranu. Hm, neviem, ako by som tú hodinu charakterizovala. Nový profesor – profesor Bagwell, je nesmierne zvláštny človek. Vzbudzuje rešpekt, možno strach. Videla som, ako sa jedna drobná prváčka prikrčila za schodiskom, keď šiel tento profesor, celý v čiernom a s kapucňou na hlave, okolo. Bolo mi jej trochu ľúto. Nechápala som, čoho sa bojí. Teda teraz už viem. Naozaj vzbudzuje, ako by som to charakterizovala... Podobá sa na dementorov. Keď je vo vašej blízkosti, tak máte pocit, ako by ste už nikdy nemali byť šťastní. Ako by sa z miestnosti a zo života vytratilo všetko dobré... Hneď na prvej hodine nám zakázal smiať sa. Naozaj! Zakázal nám vyjadrovať také krásne emócie, medzi aké patrí aj smiech. Celý čas keď toto vravel sa tváril vážne, akoby mal čo chvíľa zomrieť. Potom sa pýtal pár vecí z minulého roka. Dokonca mi pridal 5 bodov! Ale nepáčilo sa mi, ako hľadel na Bena. Premeriaval si ho a v očiach mal pri tom také divné záblesky. Možno záblesky šialenstva... Alebo nejakej zvláštnej, nevysvetliteľnej túžby. Taký pohľad som videla v očiach len raz... Veľmi dávno a radšej by som niečo také nevidela...
Na našej ulici býval jeden rozmaznaný chlapec. Jeho otec bol bohatý a kúpil mu všetko, čo si zmyslel. Prial si poníka, dostal ho. Prial si 50 kíl čokolády, dostal ju. Prial si najnovšiu hračku, dostal ju. A raz si tento chlapec prial psíka. Pravdaže ho dostal. Pár dní s ním neprestajne bol, učil ho rôzne povely a rozmaznával ho. Chlapcov záujem však začal pomaly opadať. Psíka si prestal všímať, ale bohužiaľ nie úplne. Robil a skúšal na ňom všelijaké kruté... Kruté praktiky. Nič však nebolo také kruté, ako keď som raz hľadela z okna. Zobral zápalku a priložil ju k srsti toho psíčaťa. Srsť sa mu okamžite vznietila a začal behať po ulici, v očiach mal bolestný výraz. A v očiach toho chlapca sa blýskalo rovnako ako v tých Bagwellových, keď hľadel na Bena v tichej učebni obrany. Rýchlo som bežala dole schodmi z tretieho poschodia. Spravila som pár rýchlych krokov a ozvalo sa príšerné zavýjanie psíčaťa, ktoré sa ani nemohlo brániť. Brala som schody po dvoch, troch a doprevádzalo ma bolestné kňučanie. Roztvorila som dvere a rýchlo som bežala na druhú stranu ulice, tam kde sa chlapec smial na psíčati, ktoré sa zvíjalo na zemi. Nenávistne som zatínala zuby, keď som hľadela na chlapca, ale najskôr som šla zachraňovať zúbožené šteňa. Mala som asi 9 rokov. Vedela som, že som čarodejnica, ale nevedela som, ako to funguje. Kúzla sa udiali vždy, keď som to najmenej očakávala. Tak ako teraz. Doteraz neviem, ako sa tam objavila tá voda, ale zrazu tam bola. Rýchlo som ju schytila a čo najjemnejšie vyliala na šteniatko. Na okamih sa nám stretli pohľady – jeho vďačný a môj ľútostivý. Psíča upadlo do bezvedomia. Chlapec zatiaľ gánil obďaleč, že som mu zničila zábavku. Zaškrípala som zubami a ruky som zaťala v päsť. Znechutene som sa naňho pozerala a kráčala som k nemu. Prudko som mu vrazila päsť do hrude. Mohol mať tak 12 alebo 13 rokov, bol o hlavu vyšší, ale moja sila, ktorá sa znásobila hnevom, ho zhodila na zem. Dopadol na tvrdý obrubník, na ktorý nebol jeho rozmaznaný zadok zvyknutý. Nenávistne si ma premeriaval. Ja som naňho hľadela zvrchu a zlosť vo mne kypela. Zrazu to vo mne vybuchlo:
,,Čo ti to šteňa urobilo?! To si taký chudák, že si nevieš dokonca nájsť ani seberovného protivníka? Musíš trápiť nevinné malé šteniatko? Nikomu nič nespravilo, je bezbranné! Je to ako keby si týral novorodeniatko!“ Do očí sa mi začali tisnúť slzy, keď som si spomenula na drobné obhorené psie telíčko, ktoré nehybne ležalo na zemi uprostred tichej ulice. Chlapec na mňa len hľadel, párkrát žmurkol očami a zamrmlal:
,,Mne je to jedno...“ Neveriacky som naňho hľadela. Ako môže byť nejaký človek taký krutý? Pokývala som hlavou a v návale zlosti som doňho kopla. Kašľala som na to, že keby chcel, hocikedy by mohol moje útle telo zhodiť na zem. Šlo mi len o to, aby to konečne pochopil! Aby pochopil, čo spravil. Aby pochopil, že utýral malé psíča k smrti len pre to, lebo sa začal nudiť. Chlapec na mňa hľadel bezbranne zospodu, druhýkrát som už doňho nekopla. Bitka je len prejav úbohosti a nechcela som sa dostať na rovnakú úroveň, na akej bol on. Začula som tiež za sebou tiché zakňučanie šteňaťa. Žije! S mierne lepšou náladou som sa otočila k psíkovi. Snažil sa postaviť na nohy, ale nešlo mu to a rezignovane zostal ležať na tvrdej ceste. Ešte raz som pozrela na chlapca ležiaceho na zemi:
,,Uvedom si, čo sa mohlo stať, ale našťastie nestalo... Ako by si sa na seba mohol pozrieť do zrkadla, keby si vedel, že máš na rukách krv malého šteniatka?“ Neviem, ako sa vo mne objavili také „dospelácke“ reči, ale nezaoberala som sa tým. Bežala som na pomoc šteniatku. Kľakla som si a čo najpomalšie som ho vzala do náručia a prihovorila sa mu:
,,Tíško. Pssst. Všetko bude dobré, ja sa o teba postarám.“ Pritúlila som šteňa jemne k sebe a kráčala som s ním k dverám svojho domu. Ako som sľúbila, tak som aj spravila. Starala som sa oň aj napriek námietkám mamy a Juliette. Spriatelili sme sa a po pár týždňoch bolo zdravé. Teda navonok. Keď som mala zapálený oheň v krbe, nechcel vojsť do izby, pre to som ho nechávala nezapálený. Na čo doplatilo moje zdravie. Pár dní som ležala vo veľmi silných horúčkach v posteli. Mama sa o mňa naoko starala, aby navodila dojem u otca, že ma má nesmierne rada. Psíča, z ktorého sa vykľula fenka som nazvala Lole. Stále ležala pri mojej posteli a dozerala na mňa. Keď som sa už ako tak vyliečila z horúčok a šla som na večeru, na podlahe pred dverami mojej izby som našla mŕtve telo Lole. Pri jej mŕtvom telíčku bol položený jed na myši a papierik : „Toho tvojho bastarda si si zabila sama... Lepšie by mu bolo v stoke ako s tebou.“ Cez uslzené oči som hľadela na bezvládne telíčko a čierny atrament na liste. Spomenula som si na sľúb, že sa o Lole postarám a slzy mi začali tiecť ešte viac. Pokúsila som sa list zodvihnúť, ale keď sa ho dotkli končeky mojich prstov, rozsypal sa na popol a mne nezostal žiadny dôkaz, že to spravila Constance, ktorej rukopis bol na papieriku. Vzala som teda aspoň mŕtvu Lole a odniesla som ju na veľkú záhradu, kde som jej sama vykopala jamu a sama som ju do nej vložila, spolu s lístočkom: ,,Odpusť mi to, Lole. Nemala som ťa tu nechávať. Všade by ti bolo lepšie, ako tu, v tomto dome plnom zmijí...Tiež ma mrzí, že som ti dala sľub, ktorý som nedokázala dodržať. Prepáč mi to.“ Zakopala som Lole. A otočila som sa na odchod. Z okna na mňa hľadela Juliette, alergická na psy, s triumfálnym výrazom v tvári a s chladným úsmevom na perách. Constance mala ruku položenú na jej ramene a na tvári mala rovnaký výraz ako jej milovaná dcéra... Pokúšala som sa na to zabudnúť, ale ten výraz v chlapcových očiach, keď mučil šteňa. Na to sa nedá zabudnúť. Prechádzali mi zimomriavky po chrbte, keď som videla ten istý výraz v očiach nového učiteľa obrany proti čiernej mágií. A ako som sa neskôr dozvedela od Bena, pamätala som si ten chlapcov výraz potešenia z týrania až príliš dobre. Nový rokfortský učiteľ obrany je totiž ten istý človek, ktorý na Bena v Londýne zoslal Crucio. Ale Ben, na rozdiel odo mňa, nechce týraniu zabrániť. A nechce ani ochrániť nevinných študentov Rokfortu, ktorý nič netušia a sú vydaní na milosť-nemilosť náladám černokňažníka. Ben netuší to, čo mlčaním spôsobil a spôsobí. Tak ako nechápal ten chlapec týrajúci šteňa, čo spravil... V podstate sa obaja zachovali nesprávne, aj keď iným spôsobom, bohužiaľ ale rovnako zlým. Ublížiť, je totiž rovnako zlé, ako nezachrániť...