Opäť v Rokforte
Milý denníček,
konečne späť. Konečne v Rokforte. Škola nás srdečne vítala už z diaľky. Cez okná presvitali lúče svetla zo sviečok a odrážali sa na hladine jazera spolu so svetlom mesiaca. Hladina sa sem-tam mierne zavlnila, keď nejaký morský človek na chvíľku vyzrel von, aby si prehliadol nových študentov, stojacich tesne vedľa seba. Prvákov, ktorý so vzrušenými pohľadmi hľadeli na Rokfort. Uvažovali, do akej fakulty sa dostanú. Či budú mať veľa priateľov alebo budú outsideri. Či budú vynikať v predmetoch, alebo sa skôr snažiť neprepadnúť... Inými slovami, cítili sa ako ja a moji spolužiaci, keď sme Rokfort videli prvýkrát naživo. Ešte aj teraz som naň učarovane hľadela a uvažovala, ako sa vôbec niekomu podarilo vytvoriť niečo také dokonalé. Na ešte dokonalejšom mieste. Tie obrovské lesy a kopce okolo! Tá nádherná anglická príroda! Premeriavala som si hrad, kým ma Ben nepotiahol za ruku a neupozornil na aurorku. Vravela nám aj meno, ale zapamätala som si len priezvisko – D´Geris. Tento rok sme nešli ani člnmi, ani kočiarmi... Šli sme hop-šup práškovou sieťou. Vraj len pre istotu. Veľmi som im však neverila, že je to len pre istotu. Museli mať veľmi vážne podozrenie, keď pristúpili k takémuto kroku. V Rokforte je predsa Dumbledore – najmocnejší čarodejník všetkých čias! Boja sa ho smrťožrúti, černokňažníci, dokonca vraj i samotný minister kúziel si ho nechce pohnevať. Muselo teda hroziť reálne nebezpečenstvo, že by mohlo dôjsť k tragédií, keď niečo takéto riaditeľ nariadil. Spolu s Benom sme vyslovili nahlas: Bradavická sborovna a objavili sme sa v Rokforte. Profesorka McGonagallová nás privítala krátkym, možno trochu prísnym úsmevom. Kývli sme jej na pozdrav, potom ukázala dvere a povedala smerom k prichádzajúcim študentom:
,,Poprosím starších žiakov, aby prešli do Veľkej siene! Prváci ku mne. Ďakujem.“ Starší žiaci pomaly prechádzali okolo nej smerom k dverám. Ja s Benom sme teda šli tiež. Kráčali sme cez hrad a ja som si prezerala, čo je tu nové. Rokfort sa nezmenil. Stále elegantný. Stále starodávny, ukrývajúci množstvo neodhalených tajomstiev. Veľa vecí som však nestihla prezrieť, lebo zborovňa je kúsok od Veľkej siene. Teda pre mňa kúsok. Už som si na vzdialenosti v Rokforte zvykla. Teraz to čaká tých nedočkavých prvákov. Zaraďovanie klobúka bolo ako vždy nesmierne zaujímavé, aj keď tých prvákov bolo nejako veľa. Stáli tam v dvojiciach, v očiach mali ešte väčšie vzrušenie, ako keď hľadeli na Rokfort zvonka. Vzrušenie však nebolo jediné, čo sa dalo v ich očiach vidieť. Bolo tam vidieť ešte niečo iné. Možno strach. Alebo obavy. Áno, obavy o to, aby nesklamali rodičov a starých rodičov tým, že sa nedostanú do fakulty, v akej boli i oni. Celá táto záležitosť s fakultami je podľa mňa nesmierne zbytočná. Viem, je to história. Áno, je to pocta pre zakladateľov. To všetko viem, ale...Tie konflikty medzi fakultami. Nespočetné boje o body, pohár... Boje o prestíž a vedenie v Rokforte. Všetko by bolo jednoduchšie, keby tie fakulty možno vôbec neexistovali. Keby... Asi nemá význam sa nad tým zamýšľať. Nikto nezmení rozdelenie fakúlt v Rokforte len pre to, že si to nejaká Paola Sabrina Petersonová vymyslela. V podstate nič na svete sa nezmení, lebo si to Paola Sabrina Petersonová vymyslí. Treba dosiahnuť skutkami, aby niekto počúval... Niekedy si tie zmeny treba vynútiť. V podstate ani černokňažníci nie sú takí zlí. Pokúšajú sa len zmeniť svet na svoj obraz. Možno nie menej krvavou cestou, možno idú aj cez mnoho obetí... Ale snažia sa spraviť niečo, čo považujú za správne. Čo má spraviť zo Zeme krajšie miesto... A nesnaží sa o niečo podobné aj ministerstvo? A mnoho slávnych čarodejníkov? Obrátiť svet k niečomu lepšiemu? Problém je v tom, že každý vidí to „lepšie“ inak. A niekedy sa dosť ťažko zisťuje, čo je naozaj správne. Na to, aby sme to zistili, je tá hranica medzi dobrými a zlými vecami príliš tenká...